Európska únia zažila v posledných rokoch výrazné výkyvy v cenových hladinách – od deflačného obdobia až po prudký nárast cien. Dnes sa ukazovateľ inflácie opäť pohybuje blízko cieľa, ktorý si určili centrálne banky. Otázka však znie: Je inflačný cieľ vo výške 2 % ročne skutočne optimálny, alebo by sme mali prehodnotiť jeho zníženie?
Vo väčšine krajín EÚ, vrátane Česka, sa ročná miera inflácie približuje k dvojpercentnej hranici. Niektoré štáty, ako Litva, dokonca zaznamenali pokles pod 1 %, kým napríklad na Slovensku sa inflácia drží nad úrovňou 3 až 4 %. Priemerné hodnoty v rámci EÚ sa však nachádzajú tesne nad stanoveným 2-percentným cieľom centrálnych bánk, pričom priemer eurozóny už túto hodnotu dosiahol.
Je to dobrá správa? Odpoveď závisí od perspektívy. Po nepríjemnej skúsenosti s nedávnym obdobím mimoriadne vysokej inflácie, ktorá sa v niektorých krajinách vyšplhala až na dvojciferné hodnoty, predstavuje súčasné zníženie na úroveň okolo 2 % veľkú úľavu. Znamená to ochranu úspor ľudí, skutočný rast príjmov a tiež priaznivejší výhľad pre štátne financie.
Pri detailnejšom pohľade na údaje však zisťujeme, že výzvy ešte nezmizli. Dve položky v spotrebiteľskom koši eurozóny, používanom na výpočet harmonizovaného indexu spotrebiteľských cien, vykazujú naďalej vysokú dynamiku rastu: nespracované potraviny a služby. V septembri dosiahol medziročný nárast cien nespracovaných potravín 4,7 % (v júli a auguste dokonca prekročil 5 %), zatiaľ čo služby zdraželi o 3,2 %. Práve sektor služieb sa už viac ako rok potýka so zvýšenou inflačnou dynamikou.
Výrazný nesúlad medzi cenovou dynamikou tovaru a služieb možno čiastočne pripísať následkom pandémie COVID-19. Domácnosti stále disponujú rezervami, ktoré si vytvorili počas lockdownov, a teraz ich využívajú najmä na nákup služieb. Kým odložený dopyt po tovaroch bol viac-menej v súlade s odloženou výrobou, v prípade služieb to tak jednoduché nie je. Záujem spotrebiteľov o služby zostáva vysoký, no narážame na limity výrobných kapacít, predovšetkým nedostatok pracovnej sily, čo sa premieta do rýchlejšieho rastu cien než v prípade tovaru.
Existuje účinné riešenie tejto situácie? Jednou z možností by bolo zníženie inflačných cieľov centrálnych bánk. Logika napovedá: ak sa zníži priemerný cieľ inflácie, malo by to priaznivo pôsobiť aj na infláciu služieb. Realita je však komplikovanejšia. Centrálne banky regulujú priemerný cenový vývoj, nie pohyb cien jednotlivých položiek v spotrebiteľskom koši.
Keby sa centrálne banky rozhodli pre cieľ na úrovni jedného percenta alebo dokonca nulovej inflácie, výrazne by sa zvýšilo nebezpečenstvo, že hospodárstva skĺznu do deflácie, v najhoršom scenári do deflačnej špirály. Potlačená ekonomika by mohla ľahko smerovať k recesii.
Toto riziko bolo reálne prítomné v eurozóne počas posledného desaťročia po utlmení finančnej krízy. Prečo teda znovu zavádzať niečo, čo by prinieslo rovnakú hrozbu? Okrem toho by časté prehodnocovanie inflačného cieľa podľa aktuálnej situácie priamo odporovalo kľúčovému princípu menovej politiky, a v skutočnosti aj hospodárskej politiky ako celku. Tým je zabezpečenie predvídateľnosti ekonomického prostredia. Z tohto dôvodu bude pravdepodobne efektívnejšie prekonať súčasné ťažkosti a vyčkať, kým opadne zvýšený dopyt po službách, ktorý je odkazom pandémie COVID-19.


Celá debata | RSS tejto debaty